Ako už dávno všetci viete, pred tromi týždňami sa vo Viedni konal Memoriál Karla Schäfera
a ja vám trošku oneskorene ponúkam citovo podfarbený opis malej časti tejto súťaže - konkrétne
piatku a soboty, kedy sa uskutočnili voľné jazdy mužov, žien a tanečných párov.
Ak nie ste fanúšikmi Elene Gedevanishvilli a Oksany Domniny s Maximom
Shabalinom, ďalej ani nečítajte, lebo budem písať najmä o nich- tieto tri osôbky vo mne
zanechali najkrajšie pocity, a to som spočiatku bola rozladená, že Carolina Kostner odstúpila (Elene
mi však jej neúčasť vykompenzovala:-)). Nemôžem ale nespomenúť hneď prvý šok, ktorý
nás čakal, keď sme s Chockinou, Gwenny a jej priateľom blúdili po útrobách štadiónu a hľadali
vchod k hlavnému klzisku... ako sme si tam tak vykračovali, našli sme dvere - tak sme ich otvorili
a čakali nás za nimi hneď dve prekvapenia - nielenže sme sa ocitli
pri ľadovej ploche, ale hlavne v, povedzme, provizórnej Kiss & Cry
aréne a kto na nás nezazeral???....... ALEXEI MISHIN!!! No neviem, ako to brali baby, ale mňa skoro kleplo! Jednak preto, že to
bol ON - Alexei Mishin a jednak preto, že sme tam nemali čo hľadať (čo mi bolo na druhý deň, keď som tam
vlastným telom odchytávala Oksanu s Maximom, úplne jedno:-)). V tej chvíli ma nenapadlo vrhnúť sa naňho a
vypýtať si podpis, to sme ale s Choc napravili o pár minút neskôr, keď sme sa konečne usadili a Alexei
tiež- neďaleko nás. Veľmi nás prekvapilo, aký bol ochotný a milý- pôsobil úplne inak, ako v telke :-)
Keď sme odchádzali, poslal nám dokonca vzdušný bozk a to ma už totálne dorazilo :-)
Ďalším veľkým zážitkom bolo už spomínané stretnutie s mladučkou Elene- celú dobu sme sa obzerali, či ju niekde nezazrieme, ale márne... no nakoniec predsa- zahliadla som ju pri ľadovej ploche, práve kamsi odchádzala. Tak sme nelenili a vydali sme sa po jej stopách:-) Uvideli sme ju rozcvičovať sa za presklennými dverami. S Choc sme sa na seba pozreli a vedeli sme, že tam za ňou ideme, aj s rizikom, že nás odtiaľ niekto vyrazí. Skúsili sme dvere... otvorené! :-) To bol zrejme prvý krok, aby nám naše diabolské plány vyšli:-) Pomaly a trochu hanblivo sme sa k nej prišuchtali a poprosili ju o autogram- ja, suverénne, slovami: „Can you give us your photograph?“... keď mi došlo, akú sprostosť som vypustila, skoro som sa prepadla od hanby... ale Elene bola milá, dokonca si aj zalistovala v Chockininom časopise, aby našla článok, ktorý bol o nej, a mohla to tam podpísať. Potom sme sa s ňou ešte odfotili, a radšej sme ju už nechali, nech sa môže pripraviť, veď sme ju aj tak dosť zdržali.
Voľná jazda jej síce nevyšla celkom najlepšie, ale vďaka náskoku z krátkeho programu si udržala prvú priečku pred Američankou Danielle Kahle a Slovenkou Radkou Bártovou.
Celý tento deň bol síce krásny, ale to som ešte nevedela, čo príde v sobotu, keď sme sa do Viedne vydali znova- tento krát však iba Choc, ja a môj ocino. Pred štadiónom sme sa stretli s Litou a spolu sme išli rovno na tréningy- na ľade už bolo zopár tanečných párov, ale to si už moc nepamätám- všetko mám v takej nejakej hmle- myslela som len na to, kedy príde Oksana s Maximom... a vtedy som ich uvidela- neďaleko od nás- práve sa chystali nastúpiť na ľad. Viem, že to bude znieť pateticky, ale mne sa proste nahrnuli do očí slzy (lebo ja neviem zvládať stresové situácie a , verte či nie, toto bola jedna z nich) a len som s otvorenými ústami sledovala ako krúžia popri mantineli. Keď som sa trochu spamätala, hneď som sa zamilovala do ich nového kostýmu, hoci predtým sa mi z fotiek nezdal moc pekný:-) Musím uznať, že Oksana s dlhým vrkočom vyzerala ešte krajšie ako predtým a Maxim v kostýme s kusmi kožušiny ešte mužnejšie- jednoducho nádherný pár- a keď začali predvádzať náročnú spoločnú krokovku a iné pasáže svojej novej voľnej jazdy, bolo sa skutočne na čo pozerať. Keď som si uvedomila, že tréning bude končiť, bol čas zaujať pozíciu, z ktorej by sme mohli vyštartovať a odchytiť ICH, aby sa s nami odfotili a popodpisovali sa nám.
Tak sme sa s Choc opäť vkradli do tej Kiss & Cry a čakali sme... vtedy
sme uvideli, ako sa k nám blíži Maxim. Srdce mi šialene tĺklo a roztraseným hlasom som
sa ho spýtala, či by sa nám mohol podpísať. Usmial sa a už stál pri stolíku s obrázkami, vlajkou
a Chockininým pamätníčkom. Vtedy som si všimla, že Oksana už opustila ľadovú plochu a vzďaľovala
sa smerom k dverám. Tak ma to vystrašilo!!! Keď som si uvedomila, že ju takto možno už nikdy
nestretnem, pozbierala som všetku odvahu a utekala som (doslovne) za ňou. Dobehla som ju a
nesmelo so ju oslovila- ona sa krásne usmiala a chcela mi podať ruku- akože sa mi podpíše a
vtedy si zrejme všimla, že v rukách nič nemám. Tak som ju rýchlo poprosila, či by sa so mnou mohla vrátiť a ona úplne suverénne reagovala, že áno a vybrala sa naspäť. Moje srdce už asi pracovalo na pokraji svojich síl a ja som mala pocit, že všetci musia počuť, ako silno mi bije!!! Oksana sa skláňala nad už spomínaným stolíkom plným artefaktov s ich podobizňami a Choc zatiaľ komunikovala s Maximom:-) Nastal čas poprosiť ich, aby sa s nami odfotili- opäť súhlasili, tak sme to využili a vystriedali sme sa pri nich... No ja ani neviem slovne opísať tých pár sekúnd, keď som stála v strede medzi OKSANOU DOMNINOU a MAXIMOM SHABALINOM... myslela som, že sa (zase) rozplačem, ale ustála som to a tento jedinečný moment sa pomaly chýlil ku koncu- rozlúčili sme sa s nimi a oni sa začali vzďaľovať... vtedy som si uvedomila, že som Oksane ešte nedala darček, ktorý som pre ňu mala prichystaný, tak som sa (už druhý krát za pár minút) rozbehla za ňou a narýchlo som jej začala vysvetľovať, že pre ňu niečo mám a pridala som ešte niečo v zmysle, že sú úžasní a držím im palce. Opäť sa tak nádherne usmiala a odišla (tento krát už nadobro).
Mala som z tohto stretnutia s nimi taký krásny pocit!!! Vedela som, že sú úžasní, ale že budú takí ochotní, usmievaví a ústretoví, to som nedúfala- veď si vezmite, že vás stále niekto otravuje... a oni sa napriek tomu stále usmievali!!! Obdivujem ich a mám ich teraz ešte radšej ako predtým!
Trochu ma mrzelo, že sa im vo voľnej jazde príliš nedarilo- neboli
tam závažné chyby, len drobné nepresnosti, ale Oksana sa po tomto ich
vystúpení príliš nadšene netvárila- prvé úsmevy prišli až keď ich dekorovali
zlatými medailami, lebo napriek všetkému memoriál s prehľadom a náskokom vyhrali:-)
Bol to krásny zážitok a keď sme opúšťali štadión, Choc ešte stihla odchytiť Alexeia
Gorshkova, s ktorým mi potom zapózovala:-).
